„Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali.“ Imitácia svätosti je pasca, lebo človek môže prehliadnuť potrebu vlastného obrátenia. Navonok vypadá ideálne, v skutočnosti je ideálne oklamaný. Každý človek je Bohom povolaný k životu, je kúskom neba na zemi. Ak neviem druhému človeku pomôcť, mám ho nechať na pokoji.
Duchovné schopnosti, charizmy, človek nedostal preto, aby si z nich urobil podpätky a hľadel na iných povýšene. Poschodia modlitby niekedy vytvárajú väčšie riziko než pivnice hriechu. Máme sa modliť, aby sme nadobudli silu, nie aby sme zo seba robili silných. Modlitba sa môže stať nebezpečnou hrozbou pre toho, kto ju používa na to, aby inými pohŕdal. Nikto nemá byť objektom porovnávania, lebo každý má byť sebou, a nie niekým.
„Ďakujem ti, že nie som.“ Je pravda, že farizej nie je taký ako iní ľudia, ale či naozaj je sebou? To „nie som“ stoji výrazne v opozícii k Bohu, ktorý o sebe Mojžišovi povedal: „Ja som.“ (Ex 3, 14) Duchovnú totožnosť neobjavíme ukazovaním na chyby iných, ale hľadaním vlastných. Farizej v modlitbe nenašiel svoj hriech, lebo sa bil do pŕs iných, nie svojich. Prílišná analýza seba samého sa môže zmeniť na narcistické zameranie sa na seba. Farizej nie je sústredený na Boha, ale na seba.
Jeden mladý človek chcel napredovať v modlitbe. Navštívil učiteľa modlitby, o ktorom sa vravelo, že vidí otvorené nebo. Mládenec učiteľovi povedal: „Počul som o vás, že vidíte otvorené nebo, je to pravda?“ Učiteľ odvetil: „Viac než otvorené nebo vidí ten, kto vidí svoj hriech.“
Fr. Šimon OP
