Počas slávenia Sviatku stánkov v Jeruzaleme sa udialo to, čo sme čítali v siedmej a ôsmej kapitole Jánovho evanjelia. Ústrednými znakmi týchto sviatkov je obrad vody a svetla. Ako zo skaly vytryskla na púšti voda, tak Ježiš hovorí o sebe, že kto je smädný, nech príde k nemu a on mu dá živú vodu. Tak ako sprevádzal Izraelitov na púšti v noci ohnivý stĺp, tak Ježiš hovorí poslucháčom, že on je svetlom sveta. Kto v neho uverí nebude chodiť vo tmách. „Židom, ktorí mu uverili.“ Ježiš hovorí, že viera nie je jednorazová záležitosť, ale celoživotná formácia. Je to dielo Boha v človeku, ktoré musí byť opreté o Ježiša, ktorý je stelesneným slovom Otca. Ako voda a svetlo sú nevyhnutné pre život, tak je Ježiš nevyhnutý pre vieru.
Svätý Gregor Veľký, pápež (540-604), používa prirovnanie snúbenca, ktorý má skutočne rád svoje dievča. Úplne slobodným sa cíti až vtedy, keď pominú všetky prekážky, ktoré jemu a jeho milovanej bránia ich spoločnému bývaniu v jednom dome, k splynutiu v jedno telo. Podobne bol slobodný i prvý človek v raji. Mal voľný prístup k Bohu, rozprával sa s ním, v intimite vzťahu lásky ho poznával.
Každé zlo je nemoc, otroctvo, ktoré začína stratou dôvery k Bohu. „Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“ Ježiš očakáva, aby veriaci človek s ním zdieľal všetko, čím žije, a nič neskrýval. Čo je ťažké, s čím si nevie poradiť, aj z čoho sa teší, úplne všetko. Je to dôležité, lebo vieru je možné stratiť. Počul som viacerých ľudí hovoriť: „Verím, ale nepotrebujem praktizovať svoju vieru.“ Pripadá mi to, ako povedať: „Som abstinent, ale nepraktizujúci.“ Ježišov život bol prežívaním úplnej slobody dieťaťa, ktoré dôveruje Otcovi. Viera má byť odpoveďou na toto pozvanie a budovanie úplnej dôvery Otcovi. Sloboda nie je cieľom, ale prostriedkom na vytvorenie nového vzťahu s Bohom.
Fr. Šimon OP
