Relikvia ex ossibus (z kostí)
Sv. František z Assisi
Narodenie: okolo roku 1181, Assisi, dnešné Taliansko
Smrť: 3. október 1226 (cca 44-ročný), Assisi, dnešné Taliansko; Kanonizácia: 16. júl 1228, Gregor IX.
Sviatok: 4. október
Patronát: patrón františkánskej rodiny, Talianska a Assisi, chudobných, sociálnej práce, ochrany životného prostredia, zvierat, kupcov, krajčírov, súkenníkov, tkáčov
Sv. Dominik Guzmán
Narodenie: okolo roku 1170, Caleruega, dnešné Španielsko
Smrť: 6. august 1221 (cca 50-ročný), Boloňa, dnešné Taliansko; Kanonizácia: 3. júl 1234, Gregor IX.
Sviatok: 8. august
Patronát: patrón dominikánov; kazateľov; manželských párov, ktoré túžia po dieťati
Životopis: František nasledoval chudobného Krista obdivuhodnou prostotou a Krista ukrižovaného nezvyčajnou láskou; usiloval sa stať sa mu celkom podobným. V mladosti viedol ľahkomyseľný život. Potom sa obrátil, zriekol sa otcovského majetku a pevne sa pripútal k Bohu. Rozhodol sa pre chudobu, žil podľa evanjelia, všetkým ohlasoval Božiu lásku a pre tento spôsob života získal mnohých bratov a sestry. S láskou ich povzbudzoval, aby si obľúbili chudobu, aby oslavovali Krista a poslúchali Cirkev. Založil aj ženskú rehoľu a spoločenstvo kajúcnikov žijúcich vo svete a začal s hlásaním evanjelia medzi neveriacimi. Bol odmenený sviežimi znakmi Pánovho umučenia (1224), a natešený odišiel k „sestre smrti“ 3. októbra 1226. Svätý Dominik sa narodil sa v Caleruege, v Palencii vyštudoval teológiu a stal sa kanonikom osmanskej cirkvi. Kázňami a príkladným životom veľmi úspešne pracoval proti albigénskemu bludu. Na toto dielo zhromaždil okolo seba spoločníkov a založil Rehoľu kazateľov (dominikánov). Medzi oboma svätcami bola blízka príbuznosť v ich historickom poslaní pri budovaní Cirkvi. Krásne to vystihla svätá Katarína Sienská slovami: „Naozaj oni boli dva piliere svätej Cirkvi: František chudobou, ktorá mu zásadne bola vlastná, Dominik zasa učenosťou“ (Dialóg, 158). Keď ideme touto cestou, my veriaci sa učíme „stať sa žiakmi tak pokorných učiteľov“ (Celano, Vita 2a, 149). Podľa Vitae fratrum (Životy bratov – dielo, ktoré hovorí o počatkoch Rehole kazateľov a o prvej generácií dominikánov: 1. kap., 5), keď bol svätý Dominik v Ríme, aby získal u pápeža schválenie pre svoju komunitu v Prouille (získal ho 8.10. 1217) jednej noci mal vo sne videnie Krista, ktorý tromi oštepmi mieril na svet, aby potrestal zlobu ľudí. Tu pred svojím Synom padla na kolená Panna Mária a prosila ho, aby bol milosrdný k tým, ktorých vykúpil. V rozhovore mu navrhla: „Mám jedného verného služobníka, ktorého pošleš do sveta, aby zvestoval tvoje slová, a oni sa obrátia. A budú hľadať teba, Spasiteľa všetkých. Druhého služobníka mu dám za pomocníka, aby pôsobil podobne“. Vtedy Matka najprv predstavila Synovi svätého Dominika a po ňom svätého Františka. A Kristus súhlasil. Dominik si všimol vo sne svojho druha, ktorého predtým nepoznal. Na druhý deň ho našiel v chráme, spoznal ho podľa videnia, padol mu do náruče a povedal: „Ty si môj druh a pobežíš zároveň so mnou. Stojme pri sebe a žiaden odporca nás nepremôže“. Vyrozprával mu svoje videnie a od tej chvíle sa stali jedným srdcom a jednou dušou. K druhému stretnutiu týchto mužov zrejme došlo v júni 1218 na generálnej kapitule Menších bratov v Porciunkule. Tretí raz sa stretli okolo roku 1220 v Kremone, kde po Dominikovom požehnaní bola zázračne uzdravená zamorená voda vo františkánskom kláštore. Ďalej sa stretli v Ríme v roku 1221 v dome kardinála Hugolína. Pri tejto príležitosti došlo k rozhovoru, pri ktorom obidvaja vysvetľovali, prečo nechcú, aby bratia ich reholí prijímali cirkevné úrady. Nakoniec František venoval svätému Dominikovi, na jeho naliehanie svoj povraz, ktorým bol opásaný . Dominik navrhol, aby sa ich rehole spojili, ale František chcel zachovať svojmu rádu laický charakter. Priateľstvo oboch svätcov potvrdzuje aj Bartolomej z Tridentu. Toto mimoriadne bratské spojivo medzi dominikánmi františkánmi pretrváva dodnes.
„Ach, aký príklad vzájomnej lásky a pokoja nám zanechali naši otcovia, svätý František a svätý Dominik a ostatní naši prví bratia, ktorí sa v živote tak nežne milovali a navzájom si tak dokazovali úprimnú lásku. Videli v sebe navzájom Božích anjelov, prijímali jeden druhého ako Krista, predbiehali sa v prejavoch úcty, vzájomne sa radovali z úspechu, chválili jeden druhého, podporovali to, z čoho mal druhý úžitok a nanajvýš úzkostlivo a pozorne dbali na to, aby jedni druhých nepohoršovali a nedráždili.“ (Z Listov Humberta de Romans, generálneho predstaveného dominikánov, ktoré poslal reholi z generálnych kapitúl)
