Mk 4,35-41
Dnes počujeme v evanjeliu o ustrašených apoštoloch. Strach je niečo, čo je človeku úplne prirodzené. A aj súčasná psychológia v niektorých prípadoch pozýva ľudí, ktorí sú príliš senzitívni, aby sa vystavili určitej miere toho, čoho sa obávajú, aby v nich rástlo vedomie, že strach nezmizne. Ale oni budú mať skúsenosť, že to dokážu zvládnuť. Ježiš posúva tému strachu ešte na ďalšiu úroveň. Učí nás nebáť sa síl, ktoré môžu zahubiť telo. Ale síl, ktoré môžu zahubiť dušu. Rovnako nebezpečné sú prírodné nešťastia ako slobodná vôľa človeka, ktorý vedome a dobrovoľne koketuje so zlom. Viera nás vedie k rozlišovaniu dobra a zla a k tomu, aby sme si vedeli voliť dobro, aj keby to vyžadovalo určitú obetu. Práve v tomto duchu uvažuje Ján a povzbudzuje čitateľov svojho prvého listu, aby sa zakorenili v láske prameniacej z Boha. Pretože protikladom tejto lásky nie je nenávisť, ale strach (1 Jn 4,18).
Pane, daj nám lásku, ktorá vidí za horizont našich obáv.
Fr. Irenej, OP
